VIERA A MILOSRDENSTVO

            Svätý Otec Ján Pavol II. v predvečer oslavy päťdesiateho výročia svojho kňažstva poprosil o kázeň istého 84-ročného kňaza, jezuitu. Ten vo svojej homílii spomenul:
             „Za kňaza som bol vysvätený v roku 1946 – krátko predtým, ako komunistická strana v Albánsku prebrala moc a iniciovala kruté prenasledovanie kresťanov. Vtedy zomrelo mnoho kňazov ako mučeníkov za vieru. Mňa uväznili v roku 1947. Sedemnásť rokov som žil na samotke a ešte viac rokov na nútených prácach. Mojím prvým väzením bol obyčajný záchod v horskej dedinke. Predtým, ako ma tam zavreli, prinútili ma vyzliecť sa, popod pazuchy mi uviazali lano. Potom ma zhodili na zem a celú noc ma kopali a bili.
            Je to neuveriteľné, ale práve v túto noc som pocítil na tomto hroznom mieste v sebe a okolo seba upokojujúcu prítomnosť Ježiša Krista. Vďaka tejto skúsenosti som za celé tie roky nepocítil nenávisť ani odpor voči svojim mučiteľom. Prepustili ma až roku 1989 ako 79-ročného.
            Na slobode som raz znenazdania stretol na ulici jedného zo svojich trýzniteľov. Srdce mi v tom okamihu zaplavila odpúšťajúca láska. Pocítil som nesmiernu ľútosť nad týmto mužom, podišiel som k nemu a objal som ho.“
            Aj my - keď odpúšťame, konáme ako chce Boh a sme podobní jeho Synovi, ktorý na kríži volal: „Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!“ Našťastie situácie, v ktorých máme odpustiť, väčšinou nebývajú tak zložité a náročné ako v príbehu spomínaného kňaza. Učme sa odpúšťať každý deň! Konal tak Kristus a žiada to i od nás!

Odpustiť neodpustiteľné je ťažké, ale taký je kríž – pichľavé slová, tvrdé drevo, ostré klince.

                                                                                                                                 W. Stoddard